BLOG

Samostatnosť dieťaťa verzus závislosť na dospelom.
Čo by malo byť našim cieľom?

Pridané: 02.04.2015, Autor: PaedDr. Soňa Kikušová, CSc.

Každý rodič si kladie otázku: Aké by malo byť moje dieťa, keď vyrastie?
Zvyčajná a celkom logická odpoveď je: samostatný, úspešný človek, ktorý bude mať svoje osobné a pracovné uplatnenie.

Cieľ je to krásny a super, ale ako na to, aby skutočne sa z dieťaťa stal samostatný a úspešný jedinec, ktorý dokáže sám seba a svojich blízkych zabezpečiť a nebude na príťaž pre svojich rodičov, keď budú starí?

Dôležité je začať na tomto cieli „pracovať“ hneď od narodenia dieťaťa, samozrejme postupne. Určite niekto môže položiť otázku od narodenia? Odpoveď je jednoduchá, áno, pretože v každej etape svojho bytia dieťa – jedinec niečo dokáže. Niečo na jeho aktuálnej úrovni rozvoja, len mu to musíme umožniť, aby to robil, aby nám to ukázal a aby to neustálym konaním stále zdokonaľoval. Ak mu nevytvoríme podmienky a nedovolíme mu byť samostatným, tak nebude samostatným.

Veľa ľudí si myslí, že samostatnosti sa naučí dieťa neskôr, keď vyrastie. Istotne, i to je istá možnosť, ale môže sa stať, čo sa bežne stáva, že síce je to dospelý jedinec, samostatný v istých veciach, ale nie je spôsobilý sa adekvátne rozhodovať, riešiť si samostatne prácu, svoje bývanie, nemá vôľu a výdrž dokončiť nejakú činnosť, nevydrží v žiadnej práci, potrebuje neustálu pomoc iných, pri čom je to bežne spôsobilý a priemerne inteligentný jedinec. I tak sa stáva, že je vo viacerých oblastiach na niekom závislý. Je to možno i preto, že v detstve neboli podporované jeho procesy osamostatňovania sa.

Podporovať samostatnosť dieťaťa sa dnes akoby „nenosí“. Mamičky nechávajú svoje deti v kočíkoch, všade ich vozia, nosia, detičky sa samé nepohybujú, nechodia (buď preto, aby mamičky za nimi nemuseli utekať, alebo sa mamičky o nich boja, čo keď sa im niečo stane, čo keď sa zašpiní, či iné dôvody), detičky samé nejedia, mamičky ich kŕmia, deti samé sa nepýtajú na potrebu, mamičky im dávajú plienky, detičky nekomunikujú (nerozprávajú, alebo veľmi málo, nemusia, pretože, keď zaplačú rodičia im dajú, čo potrebujú), detičky sa nehrajú samé (lebo im stále robí niekto nejaký program) a tak by sme mohli pokračovať v rôznych ďalších kategóriách.

Mamičky (viac píšem o mamičkách, pretože o detičky v ranom veku sa viac starajú mamičky) alebo teda rodičia sa radia na rôznych portáloch na to, či ono, chcú mať deti samostatné, aby dokázali všetky základné veci, ale reálne to u detí nepodporujú, alebo nevedia podporovať? Prípadne nechcú podporovať a tým vytvárajú výraznú závislosť dieťaťa na matke, alebo teda na dospelej osobe. Dieťatko bez dospelého nedokáže byť ani chvíľu. Kým je dieťatko malé, tak je to pre tú mamičku ok, moje dieťatko ma ľúbi, bezo mňa nemôže byť, atď. Vytvárajú si vlastnú ilúziu vlastnej dôležitosti (nechcem sa dotknúť žiadnej mamičky, ale ak sa nad sebou maminky zamyslíte, je to tak). Ako keby, ak by dieťatko dokázalo tieto základné veci, svoju mamičku menej „ľúbilo“, alebo by bola preň menej dôležitá? Neviem si na tieto otázky odpovedať. Samozrejme neskôr, keď je dieťa už väčšie, začínajú problémy, lebo už rodič očakáva, že jeho dieťa bude tiež samostatné, bude všetko vedieť. A v dospelosti určite majú problém s tým, ak sa ich dieťa nevie osamostatniť, nevie si vytvoriť vlastné zázemie a zotrváva pri rodičovi dlhú dobu, čim rodič neustále preberá istú časť zodpovednosti za starostlivosť o svoje už dospelé dieťa. Starostlivosť a túto záťaž zvládajú už oveľa ťažšie. Majú doma síce dospelého človeka, na prvý pohľad samostatného, ale v konečnom dôsledku nesamostatného, o ktorého sa musi nejakým spôsobom stále starať.

Keď vyrastali moje deti (mám dve vlastné deti, toho času už dospelé), našou snahou, teda väčšiny mamičiek bolo, aby ročné dieťatko bolo samostatne chodiace, skoro samostatne konzumujúce, bez plienok (boli iba látkové), teda pýtajúce sa na potrebu a označujúce veci. Dnes do materskej školy prídu detičky, ktoré v dvoch rokoch majú plienky celý deň, nejedia samostatne, treba ich kŕmiť, majú problém s komunikáciou, nerozprávajú, alebo málo rozprávajú, niektoré majú problém s motorikou, napr. chôdzou po schodoch, s behaním a pod. Prečo je to tak? Kde nastal problém?
Samostatnosť môžeme charakterizovať ako súbor kompetencií / spôsobilostí, ktoré umožnia jedincovi stať sa nezávislým od iných osôb (mám na mysli všetky činnosti mimo ekonomického zabezpečenia) a ktoré mu umožnia plnenie základých vlastných potrieb. Okrem toho samostatnosť prezentuje, že jedinec sa stal nezávislou bytosťou v sociálnom svete a dokáže vyjadriť svoje vlastné potreby, myšlienky, názory, prežívanie a skúsenosti, dokážem si nejako poradiť v sociálnom svete a riešiť samostatne sociálne situácie, ktorých som účastný (neskrývam sa za chrbát niekoho iného). Samostatným, sa teda dieťa musí stať vo viacerých rovinách, aby reálne samostatným jedincom bol.

Takže druhý obrovský balík problémov je samostatnosť sociálna, ktorá u súčasných detí je taktiež často krát veľký problém. Dieťa nevie osloviť iné dieťa, dieťa nedokáže reagovať na sociálne a komunikačné podnety iných dospelých ľudí, dieťa sa nedokáže odpútať od matky, rodičov, je na ne neprimerane emocionálne a sociálne naviazané, nedokáže tráviť svoj čas samostatne v inom sociálnom prostredí a bez podpory rodiča (napr. materská škola, jasle a pod.).

Samostatnosť či nesamostatnosť dieťaťa v ranom detstve ovplyvní následne i jeho ďalší život, jeho prosperitu v sociokultúrnom prostredí (ako bude v sociokultúrnom prostredí existovať) a jeho rad jeho ďalších spôsobilosti. Viacerí odborníci v oblasti vývinovej psychológie a pedagogiky zdôrazňujú, že v detstve vznikajú schémy, ktoré sú v našej mentálnej štruktúre (v myslení) hlboko v podvedomí. Dieťa sa ich učí bez hodnotenia, iba ich priamo preberá a teda sú v myslení ako neohroziteľná pravda. Sú to schémy, ktoré potom ovplyvňujú ako dieťa, neskôr už dospelý jedinec bude realizovať vlastnú existenciu v sociálnom svete. Až 90% vzorcov konania sa vytvárajú do 7 roku života dieťaťa, takže je mimoriadne dôležité, čo si tam dieťa „uloží“. Ak dieťa bude rodičmi limitované, nebude podporované jeho myslenie, aby samostatne riešilo svoje potreby a svoje problémy a rodič ich bude stále riešiť za dieťa, tak bude mať problémy rôzneho charakteru i v dospelom veku. Vzorce konania, ktoré si dieťa v „hlave“ uloží, teda napr. ako rieši, keď niečo potrebuje, čo má robiť, keď niečo chce, ako prekonávalo prekážky pri napĺňaní svojich potrieb vytvárajú základ aké bude jeho konkrétne konanie, keď bude i v neskoršom veku také, alebo obdobné situácie riešiť.

Limitovanie dieťaťa alebo jeho nepodporovanie v ranom detstve pri riešení jeho bežných problémov a neumožnenie samostatnosti dieťaťa, ovplyvní aj efektívne využívanie potenciálu, kapacity dieťaťa. Dieťa prestane používať myslenie, veď načo, všetko za neho rodič vyrieši, zariadi, urobí, dá mu jesť, oblečie ho, obuje ho...všetko, nemusí sa namáhať, nemusí riešiť ako to urobiť. Vyžadovať od dieťaťa bežné činnosti znamená podporovať jeho procesy myslenia, procesy hodnotenia, procesy rozhodovania, preberania zodpovednosti. Je to celý komplex dôležitých procesov, ktoré podmienia, že dieťa bude nielen samostatné, ale bude progredovať jeho vývin a dieťa sa bude rozvíjať v súlade so svojím potenciálom.

Nevyžadovať od dieťaťa tieto činnosti, ktoré postupne dokáže (veď niekde treba začať a dieťa sa to postupne naučí vlastnou samostatnou činnosťou) znamená nepodporovať jeho myslenie, nepodporovať jeho rozvoj. Myslenie nie je totiž súbor encyklopedických informácií, ktoré nám dieťa začne pamäťovo „súkať“, ale je to výkon operácií, ktoré sa prezentujú / ukazujú v konaní dieťaťa (ľudovo, nie hovoriť o tom, robiť to), čiže dieťa dokáže konať v súlade s myslením.

Aká je teda cesta? Vyžadovať od dieťaťa všetky činnosti, ktoré súvisia so samostatným zabezpečovaním vlastných potrieb, vyžadovať od dieťaťa komunikáciu, vyžadovať od dieťaťa samostatný pohyb a podporovať jeho mobilitu, vyžadovať od neho samostatné rozhodovanie, samostatné konanie v bežných veciach úvisiacich so sebaobsluhou, s vlastným telom. Respektíve UMOŽNIŤ TO DIEŤAŤU!, NECH TO VŠETKO ROBÍ SAMÉ, SAMOSTATNE!

Doležity odkaz:
psychiater hovori o problémoch: http://cestacloveka.sk/2014/02/07/rodicia-vychovavaju-generaciu-narcistov-a-egomanov/

Zdieľajte článok na facebooku:

<< späť na blog <<


Copyright © 2014 akoumamicky.sk - Súkromná materská škola, webdesign by Marek Pobjecký